Elladdan

V poslednej dobe som sa mnohokrát stretol so slovom „smrť“. So slovom, ale aj so samotným pojmom. Podieľal som sa totiž na veciach, ktoré sa smrti úzko dotýkali a tak bolo nevyhnutnosťou nad slovom, pojmomom, chápaním ale aj smrťou samotnou mnohokrát uvažovať. Ako tak ženy rady hovoria „aj muži majú svoje dni“ (a teraz nejde o fernet), uvažoval som a premýšľal.  Úvahy samozrejme zabrúsili aj do iných sfér ľudského vedomého, podvedomého a podmieneného  myslenia. Otázky, ktoré som kládol ľuďom boli samozrejme neodborné, a ak som ich konfrontoval so svojím vedomím chápaním a názormi, nachádzal som v sebe samom, ale aj v smrti samotnej príliš veľa protikladov a rozporov. Som totiž iba človek a žiaden človek na svete nie je na smrť odborník. Dokonca ani ten nie, ktorý už zomrel. Hoci sám o sebe môžem povedať, že som svoju smrť už niekoľkokrát prežil.
V prvých chvíľach putovania po stopách smrti som sa vyberal na miesta, o ktorých som si vtedy myslel, že sa na nich určite so smrťou stretnem. Myslel som si, že na cintorínoch v márniciach, či kostniciach nájdem „smrť“. Po návšteve cintorína som si uvedomil, že smrti ako takej, je tam akosi málo. Totiž na cintoríne sú len mŕtvi, ale nie je tam smrť. Samozrejme je to hľadisko všeobecné. Určite sa tam smrť z času na čas vyskytne. Potom som si uvedomil, že je naozaj iba maličký zlomok času v živote človeka, kedy sa so smrťou môže stretnúť. Akosi som nemal náladu ani vzdelanie, aby som bol napríklad pri resuscitácii nejakého pacienta v nemocnici, aj keď som nebol ďaleko. Ale odpovede na moje otázky by som aj tak nedostal, pretože ten, ktorý by mi možno aj vedel odpovedať, už odpovede schopný nebol. Vlastne načo aj otázky ak je každý človek jedinečný a teda aj okamžik smrti každého je jedinečný, je jedinečná aj smrť samotná. Všetky odpovede na svoje otázky, človek nosí v sebe. A aj odpoveď na smrť. Takmer všetcia ľudia, ktorých som sa spýtal „čo je protikladom života?“ mi bez rozmýšľania a isto odpovedali, že smrť. Hmmm. Je to naozaj tak? V mojom chápaní mi to nejako nehralo. Odpoveďou na otázku „kde sa nachádza smrť v kontexte života?“, je „na konci“. To znamená, že jej protiklad je „na začiatku“ - počatie (alebo aj skôr, ale hlbšie úvahy sú teraz nepotrebné). Ak teda dokážem umiestniť smrť a aj jej protiklad v živote samotnom, je ona jeho súčasťou a život samotný nemôže byť jej protikladom. A ani naopak to akosi nefunguje. 
V ideálnom prípade Vám lekár povie, na čo pacient zomrie, umiera alebo zomrel. Ale kto to chce naozaj vedieť? No a hlavne prečo? Pretože pud sebazáchovy velí človeku bojovať proti tomu, čo ho ohrozuje a ak poznáme príčinu, mylne sa domnievame, že sa nám podarí ovplyvniť koniec. Je to dosť ponurá téma okamžiku kedy sa fyzická existencia lúči so svojou „dušou“. Aj keď samozrejme ponurou ju urobil zas iba človek a navyše určite človek, ktorý smrť ešte neprežil. Kuknime na smrť zas z pohľadu vesmíru. Akosi pričasto vidím odtiaľ veci akési jasnejšie. Možno preto, že sa dajú vnímať súvislosti. Čoraz viac zisťujeme, poznávame alebo si uvedomujeme, že veci pozemské majú vždy svoje protiklady, či zápory. Naopak veci z vesmíru (UFO ani Kryptonit to nie sú) svoje protiklady nemajú. Tieto vesmírne sily naozaj ľudia poznávajú len veľmi pomaličky a zatiaľ nám bolo umožnené spoznávať ich len málo a to ešte po jednej. Preto si neuvedomujeme ich protiklady. Ak som v „Dúhovej rieke“ písal o akomsi energetickom „pozitívnom“ toku lásky, viem, že aj tento tok, má niekde vo vesmíre svoj zápor. Hoci je samozrejme možné, že zrovna tento, „negatívny“, sa Zeme nedotýka. Ale bo sa ešte nedotkol. Alebo sa aj dotýka, ale nie sme schopní ho na svojej úrovni vnímať. Takýchto tokov je veľa a jedným z nich je aj „život“. Teda nie život fyzický a racionálny, ale práve to, čo niekto nazýva dušou, duchom a podobne. Aj tento má niekde vo vesmíre svoj protiklad, ale tak ako „lásku“ (ktorej protikladom nie je nenávisť), aj „dušu“ vnímame tu na zemi bez protipólu. Nenadarmo sa hovorí, že duša je večná. Je súčasťou „Boha“. Je to len jeden z mnohých energetických tokov vesmíru, ktorý sa dotýka Zeme. Zjednoduším to: počatím sa vedomie „pripája“ a v okamžiku smrti je to len „odpojenie“. Ak sú počatie a smrť súčasťou života, ktorý je medzi nimi, potom byť mŕtvy znamená iba nulový stav fyzického bytia. Čo sa týka duše a vecí astrálnych, dá sa polemizovať, a aj sa horlivo polemizuje, čo to vlastne je. Náboženských humanitných aj vedeckých hľadísk je mnoho. Rád si veci zjednodušujem. Som pohodlný aj v myslení. Ak to nejde takto, mrknem zdruhej strany a uvidím, že duša presne tak ako láska (Dúhová rieka), sa nedá situovať do života, ale život sa dá presne situovať do duše. Zamotávam sa a to som nechcel. Ak máte o vesmíre ďalšie otázky, spýtajte sa kvantových fyzikov. Tiež zaujímavá súvislosť. Že? Fyzika poznávaním toho najmenšieho dáva odpovede na otázky o tom najväčšom. To preto, že všetky mikrosystémy sa veľmi podobajú svojim rodičom – makrosystémom. Zisťujeme to až tak často, že sa to podaktorí odvážlivci pokúsili nazvať „zákonom bytia“. Samozrejme zas len jedným z mnohých. Starovekí mezopotámci verili, a chápali, pozemské bytie a svoje biedne životy ako „odlesk“ nebeského diania. Jooooj.
Nič Vás nenapadá? Smrť nosíme neustále v sebe, tak ako počatie. Každodenne v nás niečo umrie a zrodí sa. A každý z nás dennodenne prežíva smrť seba samého seba mnohokrát od samého počatia, alebo narodenia. Napríklad kožné epitely neustále odumierajú a rodia sa. Alebo rodia sa a odumierajú? Ktorý pohľad je vlastne chronologickejší? Veď po poslednej minúte nasleduje minúta prvá. Samozrejme, polovičku z Vás napadla súvislosť so sliepkou a vajíčkom. Hoci tu je odpoveď dosť jednoznačná - vajce bolo totiž na zemi o milióny rokov skôr ako sliepka. Starí egypťania (xixixi nemám na mysli egyptských dôchodcov) verili, že „smrť je iba začiatok“. Takže aké počatie nastáva po smrti? Alebo akým počatím je smrť? Možno práve preto dokážeme vnímať dušu, aby sme pochopili (aj keď nie hneď), že sme súčasťou niečo veľkého.
Evolúcia v tvoroch na zemi vytvorila pud sebazáchovy a človek, ako pozemský tvor, vníma stav „byť mŕtvy“ ako protiklad k životu. Pud sebazáchovy sa vyvinul u tvorov, ktorý nemajú vlastné myslenie a neuvedomujú si vlastnú dušu, a so systémom obranných reflexov slúži na prežitie jedinca a teda na prežitie druhu. To preto, že každý tvor na planéte je potrebný (v tomto chápaní sú aj rastliny tvormi). Ale ani pud sebazáchovy mu nezaručuje nesmrteľnosť. U človeka myslenie presiahlo pozemskú evolúciu. Alebo to bol zámer? No v každom prípade u človeka „pud sebazáchovy“ pôsobí dosť sebazničujúco (na odstránenie choroby vyvinieme vakcínu, ktorá posilní chorobu – na potlačenie násilia vytvoríme násilie, ktoré potlačí násilie). Jeho vedomie a podvedomie sa bráni aj na fyzickej a aj na psychickej úrovni. Mnohí si to neuvedomujú, ale reflexívna obrana vychádza z myslenia, a väčšinu situácií človek v hlave vyhodnocuje mylne práve iba z úzkeho pohľadu vlastného života na zemi. Jeho obranné reakcie, v dlhodobom procese žitia, nevychádzajú z podvedomia, ale z racionálneho uvažovania, ktoré potláča podvedomie aj nadvedomie a vylučuje tak z brania do úvahy všetky iracionálne súvislosti. U nižších tvorov je teda obranná reakcia väčšinou pasívna, kým u človeka sú obranné reakcie aktívne. Samozrejme každý tvor má celý rad akcií pudu sebazáchovy. Medzi nimi sú pasívne reakcie oveľa častejšie ako aktívne. U niektorých druhov ide možno len o jednu alebo žiadnu aktívnu reakciu. U človeka sa tento proces obracia a v situáciách, kde by mal podvedome použiť pasivitu, použije aktivitu a podľa svojho ega až agresivitu. Je zaujímavé, že keď sa cíti lienka ohrozená (neuvedomuje si to), iba reflexívne stiahne nohy a zahrá sa na mŕtveho chorbáka. Potencionálny útočník tak stráca záujem a nikomu nie je ublížené. U človeka je to naopak. Všetci dobre vieme, že človek sa v podobnej situácii nespráva obranne, ale sa podľa „racionálneho“ výroku „najlepšia obrana je útok“ správa agresívne. Takže v najlepšom prípade ublíži iba sebe, spravidla však aj svojmu okoliu a u svojho potenciálneho útočníka (o ktorom ani nevedel, či chce zaútočiť, alebo nechce) následne vyvoláva reakciu jeho pudu sebazáchovy s rovnakým efektom a celý proces sa zreťazí. Bez zjavnej príčiny tak ubližuje sebe, svojim blízkym ale aj ľuďom, ktorých vôbec nepozná. A aj milónom ľuďom. Tento proces môže byť fyzický aj psychický a aj prebiehajúci v skrytej forme desiatky rokov, pričom význam prvotného impulzu dávno zanikol. Rovnako človek reaguje na smrť, ktorá ho podľa jeho vnímania ohrozuje iba preto, že je v protiklade so životom zas iba podľa jeho vnímania. Pokiaľ na svoj život pozriem z hľadiska „Boha“ – vesmíru, vidím sa ako jeho súčasť. Tak ako vedome nekontrolujem zrod a zánik vlastných buniek, tak ako nekontrolujem vedome zrod a zánik vlastných myšlienok, tak isto vesmír vedome nekontroluje ani môj zrod a zánik, hoci „ja“ som jeho súčasťou. Lenže jeho súčasťou som práve tým, že vnímam svoju dušu. Pud sebazáchovy človeka sa snaží smrť oddialiť, hoci vie, že je nevyhnutná. A to nie len z hľadiska nenásilnej smrti, ale aj z hľadiska smrti násilnej. Nechápeme celý plán - „Boží zámer“ a iba preto, že ho nechápeme, neznamená, že neexistuje. Z jeho pohľadu sme maličkí, ale náš pud sebazáchovy klame naše ego, ktoré sa racionálne považuje za najvyššiu entitu, pretože ako obyčajný človek vie, že so smrťou sa bojovať nedá. Stovky a stovky ľudí denne bojujú proti smrti. Tým však len denne zvyšujú počet mŕtvych. Ach jaj... Veď smrť je súčasťou života v akejkoľvek forme a keď sa bojuje proti nej, bojuje sa zároveň aj proti životu. Najväčšia sranda je, že z pohľadu „Boha“ a teda aj z pohľadu našej duše na tom vôbec nezáleží, pretože duša je „večná“. Ono taký dlhý čas existencie duše, môžeme nazvať večnosťou. Podľa podobnosti makro a mikro systému však neustále ide o prežitie. O trvanie v akejkoľvek forme. O trvanie, pretrvanie druhu – človeka – planéty – galaxie – vesmíru... Pud sebazáchovy a bez myslenia sa však veľmi často premieňa na „JA TERAZ“ a „JA ZAJTRA“ a potom niekede „TÍ DRUHÍ“, pričom absolútne neberie do úvahy, že je tu len preto, aby bolo „POTOM“.
Takže čo som to vlastne chcel? Aha áno... Iba máličko. Dostali sme myseľ vedomie a dušu preto, aby sme mysleli. Hurá! Ale myseľ nemá slúžiť na to, aby sme hodnotili druhých. Myseľ má slúžiť na to, aby sme hodnotili seba. „TEMET NOSCE“. Svoje hranice. Svoje reflexy a pudy. A aj svoj pud sebazáchovy. Uvedomte si, že ľúdia okolo Vás sú súčasťou toho istého systému (nie je to Matrix, určite nie. Jedlo by bolo lepšie, keby bol), aj keď každý z nich je individualita. Pri hodnotení seba samých dnes, nevychádzajme zo svojich kladov, ktoré sú stále tu. Vychádzajme z chýb, ktoré sme spravili včera. To znamená identifikovať ich a správne ich identifikovať v čase priestore aj v myslení. Viem, že je jednoduchšie povedať si: „to moja chyba nebola“. Nedávno som sa rozprával s kamarátkou. Jej manželstvo nevyšlo, ale má dve super decká, ktoré veľmi ľúbi. Bývalý manžel si našiel známosť atď. Situácia dnes bežná ako auto. Keď som sa jej spytoval, za svoju chybu považovala dôveru v bývalého manžela. Ale bola to naozaj chyba? Veď bez dôvery by nemali deti. Nikto nedovidí do všetkých koncov a aj negatívne zistenie je zistenie. My ľudia sme už raz takí, miesto toho, aby sme sa pýtali samých seba: „bola to vlastne chyba?“, pýtame sa: „kto je za to vinný?“ a podľa životných skúseností iných ľudí alebo s inými ľuďmi modelujeme svoju „vlastnú“ prítomnosť. Naozaj vlastnú? Pud sebazáchovy nie je zlý, ale pre človeka je nebezpečný bez komplexného rozmýšľania a myslenia. Iná kamarátka vravieva, že kde je láska, nemôže byť strach. Odhliadnuc od toho, že strach nie protikladom lásky, vyskytujú sa takmer vždy súčasne. Strach je prirodzená reakcia na neznáme a teda aj na lásku, ak sme ju ešte nepoznali. Ale aj zo straty blízkych, pretože nepoznáme aké to bude bez nich. Prečo sa najviac vyskytuje s láskou? Možno preto, že „láska“ – jedna z božích síl iba zosiluje vnímanie ďalšej božej sily - „duše“ a skrz ňu uvedomovanie si ľudskej kontinuity a integrity v „Bohu“. Podľa nepísaných novodobých pravidiel žitia je láska prežitok, ktorého sa treba chrániť, pretože „vraj“ bráni v raste, v postupe či v pohybe a to je reakcia ega posilňovaného pudom sebazáchovy pred strachom zo smrti. Presviedčame sami seba, že milujeme tým, že lásku odmietame a bojíme sa jej a preto to vraj nie je láska. Posilňujeme sa nádejou, ktorá je len mentálnou formou pudu sebazáchovy a sami prekvapení zisťujeme, že ľudia s jeho psychickými poruchami dokážu ľúbiť a milovať bez nárokov viac ako my. Prečo je to tak? Preto, že SMRŤ je životu vlastnejšia, ako rast.