Tam niekde si, drahá moja, v diali
a z vecí, čo pred nami sa diali,
ako hory, tá diaľ je veliká.
Lež ani ozvena cliva z nich neprehluší
lásku, ktorú cítim k Tebe. Cit, čo mám v duši,
keď ako pieseň zneje cez tichá.
Si čašou nektáru proti smädu
a na hlad si koláč plný medu
v púti, ktorá delí ma od nebies.
A sama si za tými vrchmi diaľav jasno
i jedinou cestou cez ne - úžasne krásnou,
chodníčkom mäkkým sama ku sebe.
Tam niekde si, moja milá, v diali
a zo sĺz, čo v žiali vytekali,
ako rieka, tá diaľ je široká.
Nad ňou mesiac biely, milencov strážca bdelý
láskou lásku pridája, nech ma neooddelí
od Teba ani voda divoká.
Pevnokrehkú loďku skladáš z dlane
a sama si prievozníkom na nej
aj priaznivým vetrom zoslaným z hviezd.
Ten nežný čln, vzdor vírom a zradnému prúdu,
už pre mňa pláva. Ja bez bázne na palubu
vkročím ku tebe a nechám sa niesť.
Tam niekde si a čakáš ma v diali
a z rán tých, ktorí z nás iba brali
ako priepasť, tá diaľ je hlboká.
Zo slnka nad ňou je však hĺbka nerozhodná.
Od teba ma neodlúči hmlou, ktorá zo dna
stúpa - zo sĺz zliateho potoka.
Vystieraš ruku a ponad tiene
ako most si prsty prepletieme.
Z dotykov jemných - silných povrázkov
každý tvoj úsmev spletá k sebe hviezdy z očí
a k zábradliu z kadier, aby keď po nich kročím
k tebe som šiel hladiac ťa po vláskoch.
Tam niekde usínaš. Niekde v diali
a zo zlôb, čo zášte nastavali,
tá diaľ je múr, čo siaha za nebo.
No pre lásku našu, že sa tak máme radi
žiaden múr, čo ako vysoký, neprehradí
cestu, ktorá vedie ma za tebou.
Ako je slnko vždy v ráne lúčom,
si bránou v múre i k bráne kľúčom,
čo odomyká všetky závory.
Si jej zvonček zlatý, i jeho zlatým hláskom.
Ako šum stromov, či šepot kláskov, vždy s láskou
a iba nežne, ku mne hovorí.
Tam niekde si v diali, dievča krásne,
a z chladu ľudských sŕdc, čo zažili sme
ako ľad je tá diaľka mrazivá.
No nezastaví ma mráz, ani biele snehy,
či ľadová diaľ, ak sa láska, plná nehy,
pod ňou naveky ohňom ozýva.
Cievami prúdiš mi, milovaná,
a tep tvoj, sťa odev, zohrieva ma.
Iskra z každého tvojho pohľadu
z kier varí čaj, zo snehu oheň zapaľuje,
ak, navzdor ľudským mrazom, naša ľúbosť tu je
a obraz tvoj mi kreslí do ľadu.
Za cestu vďaka, aj keď viedla plačmi
a nočným bdením. I za to som vdačný,
ak ty si nakoniec presvietila tieň.
Za všetky príkoria, za poníženie: Vďaka!
Za pusto čakania, ak na teba som čakal.
Ak ty ma liečiš, za bolesť ďakujem.
Ďakujem času za spálené mosty
aj za to, že dostal som od ľúbosti
len trýzne, sklamania a poroby.
Nimi ma ľúbiť naučila a byť niečí
a tak za svoj smútok osudu blahorečím,
ak ma tvojim šťastím urobil.
Komentáre