Elladdan

Nedávno som sa pozeral na film „Ako prichádzajú sny“ (What Dreams May Come) v hlavnej úlohe s Robinom Williamsom. Táto milá romanca, dráma, či fantasy je nádherne farebne spracovaným dielkom s veľmi zaujímavým kontextom lásky, medziľudských a rodinných vzťahov.
Áaaa vzťahy a láska a nenávisť atď. ap. – až neskutočne populárna téma súčasnosti. Stovky kvalifikovaných, menej kvalifikovaných a tisícky nekvalifikovaných amatérskych psychológov sa nám pokúšajú vnútiť svoje knižky a brožúrky s modelmi správania v určitých situáciách hlavne riešenia vzťahových, manželských a osobnostných kríz. A na druhej strane tí istí kvázipsychológovia popierajú akékoľvek matrice riešenia, pretože každý človek, aj so svojou osobnosťou, je jedinečný. Aký model teda existuje pre jedinečnosť? Jedinečný jedinec sa ocitá v jedinečných situáciách a teda vytvoriť akýsi model správania je, ak nie nemožné, aspoň veľmi obtiažne. Databáza obsahujúca milióny údajov atď. No ale o tomto som nechcel, aj keď na riešenie krízy niekedy stačí pár správnych slov od správneho človeka so správnou myšlienkou, no a týmto sa to trošičku dotýka aj myšlienky mojej. Keby to bolo možné, položil by som všetkým otázku: „Ako si predstavujete „Lásku““. Teraz nemyslím klišé typu: „... láska je keď...“. Každý jedinec (zúžim to na ľudskú populáciu) má o láske určitú predstavu. Ale, aby som nenapovedal pokračujem: moja predstava o Láske vždy bola tak trochu „divná“. Teda tak ju zhodnotili poniektorí ľudia. Celý vesmír som si totiž vždy predstavoval ako niekoľko na niekoľkú energetických tokov zviazaných lokálne alebo všeobecne s tokmi inými, alebo tečúcimi samostatne. Jedným z takýchto tokov bola aj „Láska“.  Možno je láska zviazaná iba so Zemou, možno sa vyskytuje (preteká cez ne) aj na iných planétach, či hviezdach vo vesmíre, určite je však v tom vesmíre iná - jedinečná, aj keď je možno len pokračovaním toku, v ktorom stojí naša planéta. Tak presne, v ktorom stojí (stojí relatívne samozrejme). Akosi som teda chápal a vnímal lásku tak, že je to niečo nekonečne veľké. Preto sa mi nedalo vtesnať ju do ľudského života. Všetci však vieme, že je tu. A ak je tu, súvisí so životom. Jediná racionálna spojitosť vznikla iba ak som svoj život situoval do lásky. Znamenalo to vtedy pre mňa asi toľko, že každý človek sa s láskou rodí a zomiera, ale láska samotná sa ani nerodí a ani nezomiera. Jej „veľkosť“ (hoci miera a ani stupnica neexistuje) v každom človeku je závislá od toho, ako tento energetický tok dokáže vnímať.  Väčšina ľudí sa však snaží svoju lásku a cit vtesnať do svojho života. Fuuuu to je makačka. Že? Je to ako strčiť plesové šaty do lieskového orieška.
V mojich predstavách tak vznikla predstava ďalšia. Priamo o láske samotnej. Jej tok sa skladá z miliárd menších prúdov, ktoré sa podľa prostredia zrýchľujú, alebo spomaľujú. Pri narodení sa cit a vnímanie každého človeka naviaže na jeden (pri dostatočne empatických jedincoch asi aj naviac) z týchto prúdov a už zostane ku nemu pripútaný po celý život a odpúta sa až po smrti. Zvláštnosťou je to, že jeden prúd nemôže zdieľať viacero jedincov. Podľa času, ktorý je prostredím tohto toku, sa mení tok aj priebeh jednotlivých prúdov. Neustále sa jednotlivé prúdy rozpájajú a spájajú, točia vo víroch, ale celkový tok sa mení len v kontexte nepochopiteľnom ľúdským predstavám. Každá chvíľa v živote je jedinečná. Nikdy nepríde rovnaká a z toho vyplýva aj príslovie „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“. V tejto súvislosti môže mať viacero významov, ale určite ani jeden neznamená to, že už by sme nemali niečo robiť viackrát. Znamená to, iba to, že ak aj to isté urobíme rovnako druhý krát, nebude to už nikdy rovnaké. Vo svojej predstave som cítil lásku ako neviditeľnú rieku,  ktorá preteká vesmírom. Čím som bol viac dospelý a bohatší o skúsenosti, začalo mi v tej predstave niečo chýbať. Odlišnosť. Odlišnosť jednotlivých prúdov, ale aj samotného toku od iných. Bolo to niečo, čo sa dá naozaj vnímať, ale niečo čo nemôžeme uvidieť. Na to sú však dobré predstavy. Mám veľmi blízko k výtvarnému umeniu a tak som si vo svojich predstavách začal prifarbovať jednotlivé prúdy farbou. Pre každý jeden jedna, jedinečná s jediným významom – odlišnosť identity, kde nezaleží na tom, akú farbu má farba. Miliardy prúdov a prúdikov s miliardami farieb. Tým skôr sa hneď dal vesmírny tok lásky odlíšiť od ostaných tokov – bol dúhový.
Po zhliadnutí hore spomenutého filmu som si sadol na breh tejto rieky a pozeral sa do vĺn, a spomínal na tie, ktoré už pretiekli. Jednotlivé prúdy sa točili, vírili, narážali na brehy i kamene, treli sa o dno. Teória chaosu nám hovorí, že pravidelnosť alebo zákonitosti sa dajú nájsť v každom procese, len v niektorých treba na to veľmi veľa času. Aj tento tok, dúhová rieka lásky, má svoje zákonitosti. Niektoré chápeme, pochopíme a niektoré nie, pretože ich periodicita presahuje jeden alebo viac ľudských životov a tak obmedzuje pre nás ich pochopenie. Aby ste pochopili, človek nepridáva do lásky svoj vlastný prúd, ale iba svojim citom, vnímaním, či činnosťou a svojou farbou, zafarbí jeden z už existujúcich voľných prúdov. Tieto prúdy sa, hlavne ak sa v toku vyskytne nejaká planéta (ako kameň v potoku), deformujú a víria. Prípadne sa spájajú s inými prúdmi – to sú vzťahy. Hovorí sa tomu tak, tu na Zemi? Niektoré spojenia, trvajú iba chvíľu, niektoré vydržia celý ľúdský život. Každé však trvá inak dlho. Tie kratšie na nás pozemšťanov vplývajú asi horšie. Aj v elektronike sa hovorí krátkemu spojeniu krátke spojenie – skrat. Ak sa dva prúdy spoja, zafarbia vzniknuvší prúd novou farbou – spojením farieb pôvodných farieb. Farba, ktorou som tak zafarbil svoj prúdik pri narodení, sa samozrejme veľakrát zmenila. Pri prvých vzťahoch s rodičmi, pri vzťahoch s bratom a príbuznými, s láskami (teraz myslím tie hmotné krásne baby, s ktorými som chodil) atď. Jednou zo zákonitostí toku lásky však je, že ak sa aj dva spojené prúdy rozdelia, už nikdy nemajú a ani nikdy mať nebudú takú istú farbu, ktorú mali pred spojením. A to je zas jeden z významov príslovia „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ aj keď nikde nie je vytesané do kameňa, že za ďalším ohybom rieky sa opäť tie dva prúdiky nespoja.
Tak tečie v mojich predstavách dúhová rieka – Láska vesmírom. A tak ako je zakrivený vesmír, stáča sa aj ona sama do seba, alebo sama od seba (nikdy neviem, ktorým smerom na špirále letíme). Možno je to len kruh okolo celého vesmíru, ktorý sa neustále rozpína. Neodvažujem sa ani len odhadnúť jeho veľkosť. To je však celkom zbytočné, lebo by som tú veľkosť aj tak nepochopil. Je možné, že dĺžkou svojej púte sa farba z jednotlivých prúdikov vytráca, stráca intenzitu až nakoniec ostanú zas celkom bezfarebné, aby sa zas po návrate k Zemi, mohli zafarbiť. Možno sa tie farby vytrácajú na ďalších planétach, kam takto posielame svoj odkaz nejakým tvorom, ktorý sú schopní tiež vnímať tento jedinečný farebný tok. Možno prijímame ich odkaz, ktorý si my nevieme ešte uvedomiť. Určite sme však súčasťou toho dúhového toku. Veď ani kábel, ktorý Vás teraz pripája do siete, nevie aké informácie ním pretekajú a nevie, čo čítate. Ja túžim po tom, aby sa môj prúdik spojil s prúdikom mojej milovanej a vytvorili spolu nádhernú žiarivú farbu...